Napísali o nás...

Dobrovoľníci z Horskej Služby Malá a Veľká Fatra pomáhajú na pretekoch MF100 zabezpečovať od vôbec prvého ročníka niektoré ťažko dostupné kontrolné stanovištia priamo v horskom teréne (Sedlo Medziholie, Martinské hole, Sedlo pod Hnilickou Kýčerou).

Prinášame vám rozhovor s vedúcim HS Veľká Fatra Jánom Šimonom, ktorého tím zabezpečuje stanovište na Martinských holiach.

• Skúste sa v skratke predstaviť ultra bežeckej verejnosti, čo robíte, na čo sa špecializujete, a ako viete pomôcť organizátorom pretekov?

Korene Horskej služby Veľká Fatra siahajú približne 60 rokov do minulosti. Sú pomerne kľukaté, ale sprevádza ich základná nosná myšlienka, ktorej sme verní dodnes - sme tu v prvom rade pre záchranu života a ochranu zdravia ľudí v horách a na lyžiarskych tratiach. Našim rajónom sú pohoria Veľká Fatra a Lúčanská Malá Fatra a počas jedného kalendárneho roka evidujeme približne 110 výjazdov k prevažne úrazovým stavom. Popri tom samozrejme zabezpečujeme aj asistenciu pri športových akciách v horách (napríklad MF100, Spartan Race, rôzne MTB preteky...). S kolegami z HZS sa staráme o priechodnosť a bezpečnosť ferraty na Martinských holiach. Prostredníctvom šírenia osvety sa pokúšame pôsobiť aj preventívne a úrazom v horách predchádzať, ešte kým vzniknú. Najlepšiu predstavu o našej práci si každý spraví sám, ak zájde na webstránku www.hsvf.sk

• Ako vnímate preteky Malofatranská stovka, ako sa na preteky pripravujete?

Tento pretek vnímam od začiatku ako ojedinelý počin, kladúci veľké nároky tak na organizátorov, ako aj na pretekárov. Jedným aj druhým by som chcel touto cestou vyjadriť hlboké uznanie. Na preteky sa dnes už špeciálne nepripravujeme. Počas tých siedmych rokov už sme si všetko doladili do štádia, kedy MF100 vnímame ako štandardnú akciu, pre ktorú sú zavedené bežné aj krízové postupy, každý z nás má pridelené svoje miesto, úlohy a vie čo má robiť, ak sa začnú veci komplikovať. Máme to prepracované do tej miery, že toho roku sme si mohli dovoliť presunúť časť našich záchranárov k úrazu na ferrate bez toho, aby bola ovplyvnená plynulosť obsluhy nášho stanovišťa.

• Ste súčasťou MF100 od vôbec prvého ročníka, ako s odstupom času vnímate vývoj pretekov, čo by ste chceli zmeniť, zlepšiť? 

Pokiaľ ide o vývoj pretekov, tak mne osobne sa práve páči, že MF100 sa ideovo moc nevyvíja. Myšlienka je rovnaká ako na začiatku a to je mi sympatické. Čo sa každoročne mení je trať, ale na to sú zrejme pádne dôvody. Priestor na zlepšenie samozrejme vidím, ale to sú skôr organizačné malichernosti, ktoré tu nemá zmysel rozmazávať a diskutujeme si ich osobne.

• Sú medzi vašimi členmi aj aktívni horskí bežci, ktorí sa zúčastňujú iných pretekov?

Keďže MF100 na svojom úseku zabezpečujeme organizačne aj záchranársky, potrebujem väčšinu našich rúk a nôh v pohotovosti na stanovištiach. Ale ÁNO, máme u nás aj chlapcov, ktorí už MF100 a iné preteky vyskúšali.

• Aké najvýznamnejšie úspechy by ste mohli vyzdvihnúť počas vašej činnosti dobrovoľných horských záchranárov?

Za významný úspech považujem v prvom rade každý zachránený život alebo zdravie, záchrana z exponovaného terénu, uľavenie od bolesti, dohľadanie nezvestného človeka... Skrátka každý výjazd, pri ktorom sme odviedli profesionálny výkon. Ako som už spomínal, ročne ich je viac než 100. Veľmi si tiež cením partnerstvo a spoluprácu s Horskou záchrannou službou, ktorá v minulosti nebola samozrejmosťou a dnes je na veľmi dobrej úrovni.

A úspechom je v neposlednom rade aj fakt, že vôbec ešte existujeme. Môže sa to zdať divné, ale nájsť všestranného a kvalitného "horskáča" za účelom generačnej obmeny je v súčasnosti veľký problém. Hoci horské športy zažívajú renesanciu a po horách sa pohybuje veľa skialpinistov, horolezcov, bežcov ... je priam nemožné nájsť medzi nimi niekoho, kto má súčasne to, čomu sa hovorí "záchranársky gén". A funguje to aj naopak - sú ľudia, ktorí ten gén majú, ale nelezú, nelyžujú, nie sú kondične spôsobilí a tým pádom nie sú použiteľní v horskej záchrane.

Aby toho nebolo málo, motiváciou nesmú byť peniaze, adept musí mať tolerantnú manželku (alebo ešte lepšie nemať žiadnu), musí to byť tímový hráč... Takže suma sumárom, skôr nájdete v horách Yetiho ako seriózneho adepta na horského záchranára a tak trochu nám hrozí podobný osud, aký stihol dinosaurov (smiech).

Za rozhovor ďakujeme!